splašky, grcky, hovná, tyčky, šable a ďalšia výzbroj od rytiera

     Včera sme s pokladníkom diskutovali o vážnom probléme, ktorý spočíval v neochote obchodných reťazcov podriadiť svoje otváracie hodiny opilstvu mládeže. A podal som mu aj svedectvo o jednej udalosti čo sa skutočne stala v chotári nášho mesta. To v jeden piatok sme sa zasa raz ako partia kamarátov vybrali koštovať kvalitné vína. Tí menej solventní ich zaiste dobre poznajú. Božský nápoj s honosnou etiketou, ktorá má snahu zneutralizovať zlý pocit z PET fľaše. Nakúpili sme tri takéto plastové nádoby a degustovali ich obsah kdesi v tmavých zákutiach mesta. Po konzumácii sme zbytočnú umelú hmotu, z ktorej sme ústami oslobodzovali vínko cez maličký otvor, zahodili za miestne kríky a s neutíchajúcou túžbou po ďalších someliérskych zážitkoch sme sa vybrali na nákupy do COOP Jednota. Bolo čosi pred 21:00 ale fotobunka pri vstupe už nefungovala. Pracovala už len tá, čo otvárala presklené dvojdvere ľuďom prichádzajúcim s nákupom z útrob obchoďáku na parkovisko. Dlho sme neprmýšľali a rozhodli sme sa tento fakt zneužiť. Hneď ako sa otvorili dver a z predajne vychádzal prvý spokojný nakupujúci sme dnu vtrhli jeden vinár a ja. Už sme bol pri pokladniach a ja som šmátral vo vrecku po peniazoch, keď som zistil, že nám ich náš kamoš-financmajster zabudol poskytnúť... Tak sme sa celý smutný so zvesenými hlávkami pobrali s vulgarizmami na perách pred obchod na parkovisko. Môj komplic, čo som s ním bol na neúspešnom nákupe, tu začal vzlykať a zem zmočili aj zo tri slzy. V amoku prestal plakať a začal naháňať financmajstra po parkovisku. Keď mu potom mozog prestal mútiť hnev a došli mu sily na beh, začali sme ho ako dobrí kamaráti utešovať, že ešte zabehneme do kauflandu, že dnes to ešte rozprúdime....

     Prišli sme pred Kaufland nepochybujúc o tom, že teraz sa nám nákup podarí. Dnu sme zasa vošli my dvaja. Keď sme vchádzali do oddelenia zeleniny, cestu nám zahatil stupídny SBS-kár s tým, že je zavreté. Nepriaznivý scenár sa zopakoval druhýkrát a ja som začal pochybovať o pravdivostnej hodnote ľudovej múdrosti hovoriacej o tom, že do tej istej rieky sa nedá vstúpiť dvakrát... Vyšli sme na parkovisko a na chodníku bolo zase mokro. Nie preto, že by pršalo. Ten kamarát začal zas prudko revať a popritom si robil atestáciu na brigádnika vo vývojovom oddelení firmy Nokia zameranom na odolnosť telefónov voči nárazom o zem. Ako jeho najsamlepší priatelia sme mu decentne navrhli neísť už nakupovať do Hypernovy, lebo aj keď sa pekne vraví, že do tretice všetko dobré, my by sme určite zas vstúpili do tej istej rieky tretí raz. Náš kamarát bol už beztak z toľkého plaču veľmi dehydrovaný a aby už nemal z čoho roniť slzy, nevypichli sme mu oči, ale kúpili sme mu ešte poldeci. Veď predsa všetci vieme, že alkohol vyplavuje vodu z tela a on hádam nebude za vínkom roniť krvavé slzy...

     Hneď keď som pokladníkovi dovyprával ten srdcervúci životný príbeh, som sa ho spýtal: "A teraz mi vysvetli, prečo nemajú veľké reťazce snahu ušetriť mladé životy od takýchto traumatických zážitkov? Prečo ich nenecháte otvorené o hodinu dlhšie, vy špinavci kapitalistickí?" Pokladník sa rohodol šetriť svoj basbarytónový hlas, preto len potichu preriekol: "To čo sú za debilné otázky?", potom som uvidel náprah jeho ruky, sformovanej v päsť, a prásk mi jednu medzi oči...  Ďalej si to už všetci so štipkou fantázie viete predstaviť ;-)